Afterword II.

11. června 2011 v 19:15 | ashtarte |  Rozpravné výplody, z mysle vyextrahované reflexie
Nazdala som sa, že dozrel čas na prázdninový blogový vstup.
Niekoľko týždnov dozadu by som sem s najvyššou pravdepodobnosťou vložila príspevok o tom, ako som si neuveriteľne vydýchla, čo sa týka ukončenia stredoškolského štúdia. Možno by som spomenula i to, že sa neviem prestať opticky ukájať malým červeným nápisom "přijata" v informačnom systéme mojej budúcej školy.
No momentálne, aj keď to môže vyznievať nelogicky, sa mi zdá gymnázium ako natoľko vzdialená minulosť a dávno pominutá hrozba a Brno ako taká samozrejmosť, že tieto záležitosti sa mi ani nechce podrobne rozpitvávať :)
(Avšak mám chuť napísať aspoň niečo. Píšem poviedky, no chýba mi blogový písmenkový flow. Taký ten spontánny. Keď netreba veľmi rozmýšľať nad umeleckým vyjadrením či vetnými formuláciami.)

(read more->)

 


Afterword

12. dubna 2011 v 20:23 | astaroth |  Rozpravné výplody, z mysle vyextrahované reflexie
Niekedy je toho strašne a príliš veľa. Priveľa tvárí a života, iritujúcej živelnosti. A primálo.
Väčšinou mám pocit, že okolitý svet má vlastné tempo. Je omnoho surovejšie a rýchlejšie, než mi je prirodzené.
Tak sa cítim; nečinne a letargicky bdiem a zobďaleč sa prizerám fraške, ktorá sa ma vôbec netýka.

Minule sme o polnoci sedeli s matkou v izbe. Bol to ten istý deň, keď som mala iracionálny nervový breakdown, lebo som sa strašne bála ísť do obchodného domu.

"Rozprávate o takých obyčajných veciach. Tiež by som chcela o nich rozmýšľať. Ale vidím vždy len celkový koncept. Pominuteľnosť všetkého. Memento mori. V konečnom dôsledku na ničom nezáleží. A nerozumiem tomuto experimentu so Zemou," hovorila som jej vtedy.

"Ty sa bojíš smrti?" pýtala sa ma.
Ja sa len bojím, že všetko je.. zbytočné. A toho sa obávame všetci, nie? Niektorí frekventovanejšie, iní menej často.

Pôvodne som potrebovala niekde vypísať moje pocity ohľadne toho, že sa nemám ako dostať do vy***anej Pešti na koncert Julie Christmas (hlavne neviem ani zadrieť po maďarsky) a do Brusselu je to zas štipku ďaleko a pridrahé, ale pokračujme radšej ďalej po koľaji melodramatického filozofovania o živote.

Myslím, že človek má nádej byť aspoň na chvíľu šťastný, pokiaľ prežíva každý okamih naplno a prispôsobí sa čiastočne chodu sveta. Pokiaľ nad všetkými tými vecami a skrytými význammi priveľmi nepremýšľa.
V živote mám najbližšie ašpirácie osamostatniť sa a pocítiť slobodu v plnom rozahu. A to teda vôbec nebude jednoduché.
Predstavujem si ideálne najbližšie roky strávené štúdiom a cestovaním po Európe.
Keď čítam na internete rôzne siahodlhé stopárske zážitky, zomieram túžbou. Doslova. Plakala by som, aký neskrotný Fernweh.. - Wanderlust - vo mne dmie.
Pohodlné cestovanie ma veľmi neláka, ale také to pravé. Poskromne peňazí a batoh s minimom vecí na chrbte. A Couchsurfing. Keď si predstavím cestovanie spojené ešte s návštevou nejakého koncertu.. extáza.

Zhrnutie článku: Som hlúpa a depresívna som sťa autor Nox et Solitudo. Keď ma nezavrú na psychiatriu (čo by nebolo márne) a kompetentní ma pripustia k maturite, zúčastním sa prijímačiek na výšku. Keď sa náhodou dostanem na VŠ, budem si hľadať nejaký malý part-time job. Niekedy vo voľnom čase môžem trochu cestovať. Po takých 5 rokoch si možno našetrím na malú garsónku, do ktorej kúpim gauč a budem ho ponúkať na couchsurfing! :D (Vlastne, asi sa dajú sa ponúkať na nocľah aj gauče na podnájme.)
A počas tohto procesu možno nebudem mať čas myslieť na to, že tým nakoniec nič nezmením, lebo sa všetci rozplynieme na zabudnuté atómy roztrieštené v nekonečne.

(Pokiaľ to niekto celé prečítal, tak ho cením. Je možné, že sem napíšem ešte jeden článok v septembri ako rekapituláciu leta alebo jeden v októbri, ak sa mi výjdu tie vysokoškolské plány. Myšlienky treba vypísať, som skrátka milovník písaného slova a zjavne to všetko neudržím v lebke. Zatiaľ cheers.)

Pár slov na záver.

30. ledna 2011 v 19:32 | High Priestess Astaroth

Poznám málo napĺňajúcejších a katarznejších činností než spísať svoje myšlienky a vidieť ich biele na čiernom. Napriek tomu som už dlho uvažovala o zrušení blogu, z nasledujúcich dôvodov:

  • Dosť som sa zmenila a čiastočne sa nestotožňujem s osobou, ktorou som bola, keď som tu začala publikovať.
  • Mám zlý a ťaživý, paranoidný pocit z obnažovania svojho vnútra pred prakticky kýmkoľvek.

Ponechala som isté vstupy (na témy hudba, výtvory, osobnosti a iné), ktorých stredobodom nie som ja, ale skôr záujmové subjekty :)

Databáza všetkých článkov je dostupná už len mne ako pokladnica perál minulosti, ktoré môžem v nostalgickej chvíľke vyberať na svetlo a spomínať.
Ak ste to tu čítali radi, mrzí ma to, ale už viac nechcem, aby mi každý videl do myšlienok.
Môžete ma však ďalej stalkovať a zbierať hudobnú či inú inšpiráciu na mojich profiloch:


30.9.2008 - 30.1.2011,
astaroth :)